Egyptské púště

Stojím po nie moc náročnom výstupe na najvyššom kopci v okolí. Vodič a náš sprievodca ani po 20 minútach neverí, že tu naozaj chceme ostať samy a čakať na východ slnka a potom si túto časť krajiny prejsť pešo kým sa on vráti z Bahríje, kde naloží a pripraví proviant na 5 dní, ktoré chceme stráviť v púšti. Trasu, ktorú sme si po dohode s Badrim dohodli trvá Japoncom 1,5 dňa. Už to, že sme vstávali o pol štvrtej, kvôli rannému svetlu je pre nich nepochopiteľné.

Sme jediný pešiaci v tejto krajine plnej piesku a drobných kamienkov. A ešte k tomu s podivnými trojnožkami, ktoré sem tam zabodneme do zeme a trávime pri nich aj pár minút. Je tu zvykom, že „turista“ vybehne na chvíľku 5 m od auta, vytiahne mydlovú krabičku, ktorú sa miestny sprievodcovia už naučili dokonale ovládať, urobia cwak pri skale, cwak pri dune a uháňajú za ďalšími zaujímavosťami. A tak im naše veľké foťáky pripadajú smiešne (a navyše každý máme minimálne 2 a v batohu do ktorého sa okrem foto-techniky nič iné nezmestí).

Chvíľu pred západom slnka, ktorú stojím pred skalou pripomínajúcu hríb, mám pocit, že som na inej planéte. Iba prítomní turisti a kamaráti fotografi ma usvedčujú v tom, že som stále na zemi.

Svoje meno dostala podľa materiálu, z ktorého je zložená. Lámajúci sa vápenec, s ktorým sa vietor a piesok hrá tú istú hru dookola. Biela zem je posiata množstvom bizarných tvarov pripomínajúcich laskonky, obrovské huby, ťavu, praveké zvieratá, ...

Vystupujeme z auta. Už je najvyšší čas nájsť miesto kde rozložím statív a budem čakať na to naj svetlo s nejakou peknou kompozíciou. Farba piesku a krajiny sa mení každou minútou. Lezieme za naším sprievodcom, ktorý sa rýchlo naučil čo je zaujímavé a čo nie pre naše foťáčiky. Chalani to v polke cesty balia a šplhajú na nejakú bližšiu vežičku. Ja, ovplyvnený tajomným pohľadom, leziem po skalách a piesku ďalej za ním. I napriek mojej (podľa mňa celkom dobrej) kondičke za ním nestíham. Jeho bosé nohy verzus moje vibramy, jeho žiadná záťaž vs. môj 14 kg fotobatoh, ale hlavne jeho spôsob chôdze po piesku. Ale konečne stojí a ukazuje smerom na západ. Je to krása. Celkovo mám pocit, že to večerné slnko je zaujímavejšie ako ranné. Krajina má viac farieb, ktoré sa menia a vytvárajú ju ešte viac zaujímavou ako v skutočnosti je.

Aquabat je krásna časť nášho výletu. V preklade znamená prekážka. Vstup do neho začal vskutku úchvatne. Predbehli sme pár áut, ktoré v piesku už zapadli. Umenie vodiča je v tom ako vybrať tú najvhodnejšiu cestu a sposob akým ju prejde. Za búrlivého presviedčania aby nám konečne zastavil nám vysvetľuje, že to pôjde až o 100 m ďalej aby sme nemuseli tiež tlačiť a vykopávať auto z piesku. Celkový pohľad na krásne údolie Agabat narušujú len všade prítomné vyjazdené koľaje od áut. Keďže tu nie je žiadna cesta tak si to každý šinie kade ho to pustí.

Na prekvapenie (už takmer si na neho zvykáme) sprievodcov tu chceme tráviť dlhší čas a prejsť si údolie pešo. Vyberáme batohy z kufru a tak nejako sa dohadujeme kde nás dobehnú alebo počkajú s autom. Som aj celkom rád, že sme to urobili takto. Keď vidím akým terénom by sme šli tak predstava, že by som ho aj s foťákom trávil v aute ma celkom desí.

Ako je už zvykom na spoločných foto-cestách, vzniká veľké množstvo rovnakých fotografií. Ale práve na tomto mieste sa rozliezame každý úplne opačným smerom a ako neskor zisťujeme, každý sme objavili inú časť rozmanitého Aquabatu.

Pre mňa osobne bol práve rozpálený piesok a vysoké duny hlavným lákadlom, za ktorým som do Egypta šiel. Nakoniec som zistil, že púšte nemusia byť práve len z piesku (teda podoby ako ho všetci poznáme). Samozrejme, ešte aj po roku ho mám v topánkach.

Ďalším prekvapením pre mňa boli práve slávne pyramídy. Egyptské pyramídy sú jednou z najznámejších pamiatok staroveku. Už v tej dobe vzbudzovali taký veľký údiv, že boli zaradené medzi Sedem divov sveta. Ak to trošku preženiem vyzerá to tam ako na vyhlásenom LUNIKU 9 v Košiciach. Všade rozhádzané kelímky z blízkeho McDonaldu, igelitové sáčky, a akoby uprostred sídliska zasadené špicaté kopce.

Bahríja je jednou z piatich egyptských oáz a je pravdepodobne najnavštevovanejšia turistami. Práve v oázach sa vždy sústredili vodné zdroje, ktoré dokážu premeniť púšť na úrodnú pôdu. V minulosti boli oázy dôležitou zastávkou pre karavány križujúce Egypt a prevážajúce vzácny tovar. Túto oázu tvorí niekoľko malých dediniek.

Autor a Fotograf: Pali Hradiský