Pákistán – od púšte pod osemtisícovku

Ľudia v provincii Baltistan sú pre našinca priam neuveriteľne priateľskí. Chlapci naše fotografické počínanie na piesočných dunách pozorovali hodnú chvíľu s nepochopením. Neskôr sa vydali domov, vraj na druhú stranu dún. Bolo to dobrých pár kilometrov.

Impozantný hrebeň Mazeno, ktorý so svojou, doteraz nezlezenou severnou stenou, kraľuje spolu s vrcholom Nanga Parbat údoliu Diamír. Samotné údolie je v hornej časti typické alpskými lúkami posiatymi kvetmi a je v ostrom kontraste s ľadovcami a nedostupnými stenami hôr.

Cesta na sever Pakistanu sa tiahne pozdĺž rieky Indus, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie v krajine. Ešte v polovici minulého storočia bola táto cesta prejazdná iba pre karavány. V 60-tych rokov sa Pakistanská a Čínska vláda dohodli na vybudovaní cesty, pretínajúcej toto nedostupné územie. Z ich 20 ročnej spolupráce vzišla monumentálna a náročná stavba: 1300 kilometrov dlhá Karokoram Highway. Je to najvyššie položená spevnená cesta na svete.

Údolie Skardu je plné kontrastov. Rieka Indus sa pokojne rozlieva do údolia a necháva zabudnúť na predchádzajúcich divokých tisíc kilometrov. Mestečko Skardu, ktoré sa ako oáza ukrýva medzi Indom a predhoriami Karakoramu je plné zelene a zavlažovacích kanálov. Skardu je východiskovým bodom pre všetky horolezecké či trekové expedície smerujúce do Karakoramu.

Až neuveriteľne pohodová atmosféra zákutí údolia Skardu si podmaní snáď každého. Len pár kilometrov ďalej po prúde Indu je teplota okolo 45 °C a horúci vietor Vám fúka prach do očí. Tu je však vďaka všadeprítomnými vodnými kanálmi a vysadenými stromami príjemných 28 °C a život tu pulzuje všade kam sa obzriete – deti hrajú futbal, ženy perú prádlo v potoku a dokonca tu funguje aj škola v prírode.

Údolím Diamír sa v jeho vrchnej časti tiahne rovnomenný ľadovec. Putovanie do základného táboru Nanga Parbat nám trvalo tri dni. Zatiaľ čo v spodnej časti toho veľa zaujímavého nenájdete – iba suchú pustinu bez zelene a opustené osady pastierov, ktorí sa posúvajú za vlahou počas roka stále vyššie, vo vrchnej časti je to čosi úplne iné – ľadovce, lúky alpínskeho typu, osady tento krát aj s obyvateľmi no a samozrejme hory. A tie sú úžasnou dominantou.

Piesočné duny v údolí Skardu sme spoznali najmä vďaka Yaseenovi. Spoznali sme ho, keď nás pozval k sebe na čaj, tak ako je to zvykom. Nebolo to prvý krát, ale ešte sme pozvanie ani raz neprijali. Tento krát sme rozhodli pozvanie prijať. Yaseen nás pozval k sebe domov. Zisťujeme, že študuje kriminológiu v Karáčí a doma je len na prázdninách. Pri domácom kyslom mlieku a miestnom čaji sme presedeli takmer dve hodiny a dohodli sme sa, že nám poukazuje skryté zákutia údolia.

Údolie Skardu zásobuje vodou riečka Hargisa, vytekajúca z jazera Satpara. Táto rieka znamená život pre celé mesto a dolinu. Stromy v jej okolí sú vysadené umelo – pomáhajú vytvoriť vhodnú klímu pod ich korunami ako aj zabraňujú erózii brehov Indu.

Jazero Satpara je zdrojom pitnej vody pre celé údolie Skardu. Nakoľko ľudí v údolí pribúda rozhodla sa vláda nádrž zväčšiť a dvihnúť hladinu o cca 10 m. Z toho dôvodu už tam veľa turistov nestretnete. Miesto je to však stále nádherné, plné kontrastov a marhuľových stromov. Práve marhule sa nám stali osudné. Nevediac, že ani miestni nejedávajú marhule čerstvé, ale iba sušené, sme ich pojedli zo dve kilá. Ďalšiu noc a celý deň sme strávili v posteli s prudkými bolesťami brucha. Až v posledný deň sme si stihli jazero aj trošku obzrieť.

Len málo základných táborov sa môže pochváliť takouto atmosférou ako ten v údolí Diamír. Vo výške 4100 metrov sú stany učupené pod jednou z najvyšších stien na svete – severozápadná stena Nanga Parbat vysoká 3000 metrov. Navyše tento tábor nie je tak hojne navštevovaný ako u iných osemtisícoviek. Za mesiac vyšli turisti hore len raz. Inak tam bolo v rátane nás iba 5 výprav.

Prvý výškový tábor na výstupe na vrchol Nanga Parbat leží vo výške cca 4850 metrov. Cesta do tábora vedie cez ľadovec Diamír a neskôr medzi dvoma obrovskými ľadopádmi a je neustále bičovaná padajúcimi kusmi ľadu a kameňmi. No výhľad zhora stojí za to.

Typický chodník údoliami severného Pakistanu, zarezaný do strmých úbočí. Pod Vašimi nohami je okrem 80 cm pevnej zeme už len hlbočina a v nej hučiaca divoká rieka. Neveľmi sa od tohto pohľadu líšia aj cesty. O ich bezpečnosti svedčia vraky áut, ktoré z času na čas „spestria“ pustú krajinu.

Steny Nanga Parbat a Mazena sú nebezpečné. Lavíny sú doslova na dennom poriadku. No táto, ktorá cez nás prefičala na ceste do prvého tábora bola vraj jedna z najväčších čo tu ľudia videli. Nemali sme kam ísť, tak som čakanie aspoň aktívne vyplnil.

Expedícia, na ktorej sa okrem Slovákov zúčastnili aj Poliaci a jeden Španiel dopadla veľmi úspešne. Sedem z ôsmich členov dosiahlo vrchol Nanga Parbatu.

Autor a Fotograf: Boris Michaliček