Slovensko - od Dunaju k Tatrám

Kdesi pri Bratislave sa od mohutného Dunaja nenápadne odkráda tok jeho najväčšieho ramena – Malého Dunaja. Ten spolu s Dunajom a dolným tokom Váhu ohraničuje Žitný ostrov, ktorý je najväčším riečnym ostrovom Európy. Krajina lenivých riečnych ramien, močiarov, lužných lesov, škrekotu podivných vtákov, krajina dlhého leta a krátkej zimy. Do takejto krajiny v dávnej minulosti vstupuje človek a pridáva do nej aj svoje poznávacie znamenia. Úrodné pôdy na rozsiahlych slnečných rovinách pokryla mozaika polí, usadlostí, vodných kanálov. Vodný mlyn v Tomášikove je jedným z niekoľkých dodnes zachovaných podobných mlynov. Tie v minulosti spracovávali obilie z okolitých polí. Niektoré mlyny boli v prevádzke ešte v 60. rokoch 20. storočia. Z ich pôvodného počtu sa, žiaľ, zachoval iba zlomok, aj to vďaka úsiliu doslova niekoľkých ľudí. Aspoň tie dnes vnášajú do nížinatej krajiny neopakovateľnú, priam čarovnú atmosféru...

Tu niekde sa blúdiacemu Váhu konečne podarilo vymaniť zo zovretia hôr. Tie mu akoby zo zúrivosti z prehratej hry ešte hodili do cesty niekoľko obrovských kusov skál. Dúfajúc, že ho zastavia. Váh ich však prekľučkoval, zbrúsil, ohlodal a už mu nič nestálo v jeho ďalšej ceste. Na jednej z týchto skál už v 13. storočí vyrástol jeden z našich najznámejších hradov, Beckovský hrad. Z tohto strategického miesta jeho posádky stáročia dohliadali na územie pod ním, na bránu do údolia Váhu. Čo sa nepodarilo votrelcom, vrátane tureckých vojsk, to sa podarilo ničivému požiaru v 18. storočí. Hrad sa zmenil na zrúcaninu a jeho chátrajúce torzo zachránil až rodiaci sa nový fenomén – cestovný ruch a s ním súvisiaca ochrana pamiatok. Dnes je hrad a hradné bralo lákadlom pre turistov, milovníkov histórie, príležitostných výletníkov, ale i skalolezcov. Žiadny z nich na návštevu tohto miesta určite nezabudne.

Betónové fantazmagórie megalomanského murára. Zlepencové skaly a skalky všemožných tvarov, výšok a sklonov. Veľká záhradná skalka Matky Prírody. Pokojní svedkovia a zároveň aktéri nepokojnej geologickej minulosti... Každému vnímavému človeku sa pri vzhliadnutí fantastickej krajiny Súľovských vrchov vynorí v hlave iné prirovnanie.

Podvečerné slnko na Súľovských skalách predlžuje tiene, zmäkčuje kontúry a farby, prináša pokoj. Mohutná skalná hradba už tisícročia starostlivo chráni to, čo jej bolo zverené. Aj samotné Súľovské vrchy sú pred okolitým svetom dobre skryté...

Mesiac pomaly ale isto vyhráva súťaž o pozíciu osvetľovača úžasnej krajiny pod ním. Slnku však dopraje ešte chvíľku pozorovať najvyššie polohy Babej Hory, Malej Fatry i Tatier. Hustá deka inverznej oblačnosti zahaľuje Oravu, Liptov i Turiec. Svet pod ňou akoby ani neexistoval. Martinské hole, z ktorých si práve vychutnávame toto prírodné divadlo, sú najvyššie vyzdvihnutou časťou Lúčanskej Malej Fatry. Tá je od Krivánskej Fatry, nad ktorou visí Mesiac oddelená hlbokou prielomovou dolinou Váhu. Práve tu, priamo pod nami si mladá, dravá rieka doslova prepílila cestu dvíhajúcou sa hradbou, ktorej ľudia o milióny rokov neskôr dali názov Malá Fatra. Ktovie, či príroda vtedy tušila, aké nádherné to tu raz bude...

Všetko naokolo sa upokojilo a vrchy si môžu odpočinúť. Malá Fatra sa zahalila do oblačného závoja, cez ktorý len s námahou prenikajú aj slnečné lúče. Ticho, kam až oko dovidí. Od skalnatého Rozsutca, cez mohutný Stoh až k diaľavám kdesi za obzorom... Prosím nerušiť. Príroda ide spať...

Prvé záblesky nového dňa nevtieravo vstupujú do ríše hôr. Na horizonte sa z periny pomaličky vynára hrebeň Veľkej Fatry. Na ľavo v ňom rozoznávame skupinu Krížnej a Ostredku, s Ploskou tvorí dvojicu Čierny Kameň a najzreteľnejšie vyčnieva pyramída Rakytova. Rozsiahle lúky v popredí sú výtvorom ľudských rúk, sekier a ohňa. Počas viacerých kolonizácií tu na úkor lesov vznikali pasienky a salaše. Pastierom vtedy dávno sa určite ani len nesnívalo, že raz sa tu namiesto ich ovečiek budú prechádzať turisti hľadajúci oddych od všetkého tam dole.

Kedysi dávno pociťovali ľudia pred horami neuveriteľný rešpekt často hraničiaci so strachom. Výnimkou neboli ani Tatry. Verili, že medzi ich skalnými stenami žijú škriatkovia, strigy, permoníci... Fantázii prvých horských priekopníkov neunikli ani zrkadliace sa hladiny plies. Plesá nazývali morskými okami a ľudia nemali problém veriť ani tomu, že sú prepojené s morom. A to, že v nich žijú víly a kadejaké iné bytosti bolo predsa úplne samozrejmé. Dnes, v dobe vedeckej, už vieme, že plesá vznikli z pohľadu prírody veľmi nedávno a to nasledovným spôsobom: hmota ľadovcov počas ľadových dôb obrovskou silou vymodelovala v zdanlivo nezničiteľnej žule rôzne veľké priehlbiny, ktoré po roztopení ľadovcov zaplnila priezračná voda. Takto vznikli plesá v horných častiach dolín. Tie nižšie položené vznikli za skalnou masou morén, ktorú pred seba natlačili ľadovce. Ale aj ten najexaktnejší vedec, pravda, s otvoreným srdcom vie, že tie víly tam niekde sú...

Letné slnko z povrchu hôr vytiahlo vodu na oblohu a zahalilo stráne Západných Tatier do maskáčového vzoru. Z úpätia Baníkova sa otvárajú nádherné výhľady. Ako na dlani vidíme Pachoľa, pokračujúc vpravo po hrebeni sa dostaneme na Spálenú. Poskrúcaný hlavný hrebeň vedie náš zrak cez Salatín až k Sivému vrchu kdesi v diaľke. Západné Tatry v impozantnosti vôbec nezaostávajú za „slávnejšími“ Vysokými. Naopak, ich krásy sa pozoruhodne dopĺňajú. Vysokotatranskú ostrosť tu striedajú zvlnené línie, chlad žulových blokov nahrádzajú trávnaté slnečné svahy, tu sa pokojne prechádzame priamo po hrebeňoch s fantastickými výhľadmi...

Ich hukot začujeme už z diaľky. Najprv sa nám zlieva so šumom okolitých smrečín a o chvíľku ho takmer ignorujeme. No ako pokračujeme mohutnou dolinou a približujeme sa k tyrkysovej stuhe Studeného potoka, začína byť úplne zreteľný. Už vieme, že vodopády nie sú ďaleko. Zjavia sa kúsok pod nami. Už stačí len zbehnúť po kľukatom chodníku v machom obrastenom lese a sme pri nich. Pomaly nepočujeme vlastného slova a spokojný výraz v našich tvárach osviežuje všadeprítomná vodná triešť. A tak si tu milióny litrov krištáľovej vody už tisícročia poskakujú medzi žulovými balvanmi a prinútia človeka trošku spomaliť, zadívať sa. Keď odchádzame, uvedomíme si, že sme chvíľku nemysleli vôbec na nič...

Bizarne tvarované veže a vežičky strážia kráľovstvo tatranskej prírody v Mlynickej doline. Prírodné živly tisícročia trpezlivo zbrusujú kamenné podložie, rozrušujú ho, prenášajú a nakoniec ukladajú tony skalnej hlušiny do mohutných sutinových kužeľov. Tie pomaly pokrýva nepreniknuteľný koberec kosodreviny. Dnom doliny sa kľukatí potok Mlynica, ktorého vody nakoniec skončia v Baltskom mori ďaleko na severe. Príroda tu má na všetko čas, voda sa vyparuje, z oblakov prší, skaly sa rozrušujú, vegetácia postupuje... a človek? Ten môže všetko len obdivovať keď s pokorou vstupuje do tohto kráľovstva...

Skoré letné ráno v závere Veľkej Studenej doliny. Mraky letiace azúrovou oblohou predznamenávajú silný vietor na hrebeňoch. Prvé slnečné lúče už zalievajú zubatý Slavkovský hrebeň, z ktorého trčí výstižne pomenovaná Bradavica, pokračujúc vpravo vidíme Kupolu, Východnú Vysokú, sedlo Prielom, Divú vežu a Svišťový štít. Ľadové vody Veľkej Studenej doliny sa zhromažďujú vo vyše dvadsiatich plesách, čo je najviac z celých Tatier. Ďalším superlatívom doliny je aj to, že je najdaždivejším miestom Slovenska. No okrem vecí merateľných a spočítateľných dopraje svojmu návštevníkovi nemerateľnú dávku krásy a potešenia. Potešenia z toho, že mohol stráviť malinkú chvíľku v tejto úžasnej krajine...

Autor a Fotograf: Marián Vargic & Martin Valach