Sulawesi

Cestu po Sulawesi začíname zo severo-západu. Lietadlo nás vypľulo do chaotického mesta Manado, odtiaľ je to už len kúsok na pláž Pulisan, a národný park Tangkoko. Práve tam by mali statívy a objektívy dostať zabrať. A to nielen zachytávaním krás obrovských stromov či čiernych pláží. Musia zvládnuť aj čiperné mini opičky Tarsier, alebo zvedavých čiernych makakov. Pláž Pulisan poslúžila ako prípravný aklimatizačný tábor. Miestny rybári sa práve vrátili z lovu, a na piesku triedia úlovky. Tradičné loďky sú všade.

Nad jazerom Limboto zapadá Slnko. Stojac na jednej zo zrúcanín starých portugalských pevností, pozorujeme, ako sa rybári potichu plavia po jazerách. Tam chovajú množstvo rýb v špeciálnych vodných ohradách. Chodia ich tam pravidelne kŕmiť. Podľa veľkosti ich preskupujú z jednej ohrady do druhej. Nakoniec však vždy skončia na tanieri. Jazero je obrovské, posiate množstvom takýchto rybých fariem. Slnko rozohralo svoje divadlo neskutočných farieb. Atmosféra tohto miesta je posilnená moslimskými modlidbami, ktoré sa ozývajú z okolitých mešít.

Celkom slušný kus panenského pralesa čí rýžových polí. Primárne pralesy sú domovom množstva druhov orchidejí, na ktoré som sa zameral. Podnikli sme fotografické výpravy do útrob tohto zeleného raja. Sprevádzala nás vysoká vzdušná vlhkosť, hmyz, a horúčava. Sprievodcovi som vysvetlil, čo tu hľadáme a pomáhal ako sa dalo. Táto oblasť je turistami navštevovaná skutočne minimálne, pred nami tu naposledy bol iba nemecký filmársky štáb asi dva mesiace dozadu. Aj preto sa domorodci zbiehajú všade kam prídeme a vzbudzujeme nevídanú pozornosť. Pozval nás k sebe na návštevu aj miestny „starosta“, aby sme sa zapísali do ich návštevnej knihy. Na presun medzi jednotlivými usadlosťami používame mopedy. Dolinou sa šíri vôňa sušiaceho sa kakaa, či vanilky. Strávili sme tu pár nocí, v rangerskej stanici na okraji národného parku.

Prvá zastávka na ceste z Gorontala na Togiany. Z kajuty nákladnej lode ma vyhnali nielen blchy a teplo, ale aj prvé ranné svetlo. Je mierne pod mrakom, ale Slnko začína miešať farbami okolitej džungle. Všade okolo je kľud a pokoj. Avšak pri našej lodi je rušno. Nakladacou rampou prúdi obchod, motocykle sa pohadzujú hore dole. Priestory prístavu pohltilo trhovisko. Na kľudnej hladine mora sa hojdajú člny, a popri šplechotu vody je počuť aj vravu na trhovisku. Dolongom sa plíži dym, a atmosféra zabudnutej dedinky na ďalekých ostrovoch je dokonalá.

Veľkú loď sme vymenili za malý čln. Ten nás dopravil na naše dočasné útočisko. Ostrov Malenge je jedným z množstva ostrovov Togianského súostrovia. Pohľad po opustení člna naznačuje, že tu bude asi pekne. Modrú oblohu dekorujú pekne tvarované oblaky, a horúčava nás ženie do vody. Keďže ťažko teraz pustiť fotoaparát z ruky, kúpanie ešte počká. Je tu pár veľmi skromných chatiek pre turistov, a chalúpka pre našu kuchárku. Za sedem dolárov na deň máme kde spať a tri jedlá denne. Pred strechou chyže však uprednostníme hojdacie siete zavesené priamo pri vode. Pre mnohých dovolenka snov, pre nás po dvoch nociach nuda, a tak sa poberáme ďalej.

Malá zastávka na ceste z Togianov do zeme Torajov. Oblasti dominujú hlavne kakaové plantáže a klinčekové stromy. Salopa sa nachádza kúsok za nie veľmi atraktívnym mestečkom Tentena. V tomto bode sme iba zlomili našu cestu autobusom, avšak vodopády skutočne stoja za to. Statívy a širokouhlé objektívy dostanú svoje, a naprázdno neodíde ani moja panoramatická hlava. Pekne vrstvené a zaujímavo tvarované skaly oblúkovito stpúpajú hore. Šlapeme chodníčkom, ktorý sa vinie pralesom popri vodopádoch. Neskôr sa už bordíme stredom potoka, a vodopády nemajú konca. Pavučiny medzi stromami nad vodou sú dôkazom, že sem sa mnohým nechce. Takto si môžeme vychutnať aj pokoj ruka v ruke s burčiacou vodou.

Cieľovou destináciou pre túto oblasť je Rantepao. Tana Toraja je exotikou v exotike. V rámci ostrova Sulawesi ide o zmes jedinečnej kultúry a prírodnej scenérie. Oblasť preslávili predovšetkým tipické pohrebné obrady, či obchodovanie s buvolmi. Na trhu majú však špeciálne miesto aj prasatá, ktoré sú tiež zaujímavý artikel. Slúžia hlavne ako dary na pohrebných hostinách pre pozostalých. Ľudia umierajú, a prasatá vidno na každom kroku. Väčšinou v takejto prepravnej polohe. Trhovisko však neovláda ticho a kľud, ale vrieskanie týchto smraďošov, čakajúc na istú smrť.

Ryžové polia sýtej zelenej farby hmla a vychádzajúce Slnko. V okolí sú roztrúsené samoty miestnych hospodárov, z doliny sa ozýva škrek kohútov. . Takéto čarovné momenty nás sprevádzajú po celý pobyt. K tomu ani netreba vstať veľmi skoro a niekam šľapať. Stačí si sadnúť na terasu drobného hotelíka, v ktorom sme ubytovaní. Ten je zavesený vysoko nad ryžovými poliami, s fantastickými výhľadmi. S pribúdajúsimi slnečnými lúčmi sa hmla rýchlo presúva a poskytuje tak za priehršť fantastických záberov. Jenda fotka za druhou, každá iná.

Ryžové políčka predvádzajú svoj koncert zelených farieb. Spolu so Slnkom zahrali na tú správnu strunu, a dvaja fotografi cvakajú ako o život. Medzitým sa Torajovia chystajú na svoje políčka, aby tu a tam trochu obrobili. Postupne na políčka prichádzajú ďalší a ďalší, niektorí si vedú pomocníkov, vodných buvolov.

Vychádzajúce slnko si razí cestu hmlou a vrcholkami stromov. Krajinu ovláda magická atmosféra neskutočne krásneho rána. Začínajú sa ozývať zvuky denných tvorov. Zem Torajov víta nový deň a my sme pri tom.

Po práci prichádza čas na relax. V sprievode množstva hmyzu sa treba poriadne vykúpať v blate.

Autor a Fotograf: Marek Pechmann